Po krátkej ceste diaľnicou parkujeme za Viedňou v dedinke Gumpoldskirchen. Víta nás malé parkovisko pri kalvárii a pekný februárový deň. Tešíme sa z jasnej oblohy a dobrej viditeľnosti, keďže máme v pláne vystúpiť na 4 rozhľadne ... ak ich teda nájdeme :-)
Balíme pár dobrôt do plecniakov a vyrážame pomedzi vinohrady smerom k lesu. Cesta stúpa najskôr mierne ale už čoskoro sa sklon zmení a preverí našu kondíciu po zimných radovánkach. Prestávku na vydýchanie využívame napríklad na fotografovanie oblohy.
A je tu prvá chata toho dňa - Anninger haus. Sme srdečne vítaní a pozvanie neodmietame. Polievka, kávička alebo pivko nám dajú zabudnúť na únavu. Po chvíli vyrážame smerom k prvej rozhľadni, ktorá je od chaty vzdialená asi 3 minúty. Na naše prekvapenie zisťujeme, že Jubiläumswarte (653 m) bola postavená už v roku 1898 a je poctivo železná. Pokrútime sa krátko po schodoch a užívame si výhľad.
Nechce sa nám preč, ale vidina ďalších pekných výhľadov nás predsa len donútila na krátky presun. Po pol hodinke príjemnej cesty takmer po rovine zbadáme v diaľke osamotenú kamennú stavbu. Až keď prídeme bližšie zistíme, že je to Wilhelmswarte (675 m) - náš druhý cieľ a zároveň najvyšší bod toho dňa. Využívame ponúkaný výhľad a obzeráme si náš obľúbený Schneeberg, najvýchodnejšiu alpskú dvojtisícovku (ako na ňu, nájdete TU). Hlad a smäd nás ale posúva ďalej. Čaká nás asi hodinka cesty za ďalšími výhľadmi.
Cesta nám ubehla príjemne (veď sme iba klesali) a tak veľmi rýchlo prichádzame k chate Proksch hütte, na ktorú je nalepená rozhľadňa Kleisheimwarte (541 m). Alebo že by to bolo naopak ? Toto ďalej neriešime a radšej "vybiehame" rýchlo hore a obzeráme si predmestia Viedne. Pred chatou narazíme na diviaka (našťastie nebol živý) a to ešte netušíme, že na jedálnom lístku bude niekoľko pokrmov z tohto zvieraťa. Aj ďalšie dekorácie v chate dávajú tušiť, akého tvora vyznáva miestny panovník. Dokonca si necháva variť aj vlastné pivko - ak sem niekedy zavítate, tak ho určite ochutnajte.
Posilnení zbiehame niekoľko výškových metrov dole smerom k mestečku Baden. Keďže máme ešte dosť času a počasie nám praje, tak sa rozhodneme zdolať aj rozhľadňu Theresienwarte (416 m). Na rozdiel od tých predchádzajúcich je drevená a vyššia. Dostávame sa tak nad koruny stromov a užívame si posledný kruhový výhľad toho dňa.
Po spoločnej fotke úspešne nájdeme v spleti turistických značiek našu cestu dole k autobusu. A tak ako sme deň začali, tak sa aj lúčime. Medzi budúcim hroznom si užívame posledné teplé lúče slnka a plánujeme sem ďalší výlet, keď budú príroda a vinič hrať jesennými farbami. Už teraz sa tešíme !
