Stuhleck bez snehu ... a prečo nie ?

Autor: Andrej Vida | 16.2.2013 o 11:08 | Karma článku: 8,28 | Prečítané:  1135x

Viacerí sa čudovali, keď sme plánovali tento výlet. Čo chcete robiť v lyžiarskom stredisku v septembri? Počkajte radšej na zimu a pôjdeme si potom zalyžovať. Ale naopak, našla aj skupinka ľudí, ktorí tam v zime chodia a chceli sa pozrieť aké je to bez snehovej pokrývky. Vyriešili sme túto dilemu veľmi rýchlo - ide sa a hotovo!

V sobotu ráno je diaľnica prázdna a cesta ubieha rýchlo. Preštrikujeme sa niekoľkými tunelmi a už si hľadáme „naše“ parkovisko v dedinke Spittal am Semmerig. Veríme, že bufet pri ktorom nechávame usmiateho šoféra bude po našom návrate otvorený. Ešte tradičná úvodná fotka a začíname. Ale nie je to vôbec jednoduché. Opäť sme sa presvedčili, že najťažšie je vymotať sa z dedinky alebo mesta. Nakoniec nájdeme tú správnu uličku a naberáme výšku. Ale čo je to tam v diaľke za biele čudo ? Keď prídeme bližšie, zbadáme zvedavého tvora. Že by sa tu vykrmoval pravý argentínsky steak na zimnú sezónu?

18.JPG

1.JPG

Končí normálna cesta, vyberáme paličky a ďalej pokračujeme po zjazdovke. Naše pohyby chvíľami pripomínajú skialpinistov. Nevadí, že nám lyže chýbajú, technika je na jednotku :-)
Zastavíme sa na malé občerstvenie a až vtedy si uvedomíme, že sme zatiaľ nikoho nestretli. Máme celý svah iba pre seba. To sa tu v zime určite nestáva. Pojeme dobroty z plecniakov a ide sa ďalej. Zablúdiť už nemôžeme – laná od vlekov nám neomylne ukazujú správnu cestu.

2.JPG

3.JPG

4.JPG

Čoskoro dorazíme na hornú stanicu lanovky a užívame si nádherné výhľady na masívy Raxalpe, Hochschwabu alebo Schneebergu. To sú naše obľúbené ciele a teraz ich máme ako na dlani. Presklenná terasa láka na všakovaké zaujímavé zábery. Škoda, že nie je otvorená reštaurácia, hovoríme si a nakúkame smutne cez okná na prázdne stoličky.
Počasie nám zatiaľ praje. Aj keď sa presúvajú po oblohe sem-tam šedivé oblaky, veríme, že dážď nepríde. Čím viac sa blížime k vrcholu, tým silnejšie fúka vietor. Ale vidina dobrého jedla a odpočinku nás posúva ďalej.

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

Po necelej hodine stojíme pri Alois Gunther Haus. Na naše prekvapenie tu vidíme zaparkované autá, motorky aj bicykle. Prečo sme vlastne išli peši? Odpoveď dlho nehľadáme a radšej v chate obsadzujeme posledné voľné stoly. Mňam, mňam - dávame si dobrú polievku a pivečko.
Vonku zavýja vietor a nám sa nechce z tepla ani nos vystrčiť. Nemáme však na výber, obliekame na seba všetko čo máme, nasadzujeme kapucne a ideme si obzrieť vrcholový kríž. Tak sme to dokázali, stojíme na Stuhlecku vo výške 1782 metrov.

10.JPG

19.JPG

11.JPG

21.JPG

Fučanie neprestáva a vyháňa nás na spiatočnú cestu. Po celý čas máme pred očami nádhernú panorámu. Po chvíli sa dostaneme na trávnaté lúky a medzi kosodrevinu, cvakáme posledné výhľadovky na pamiatku a ďalej klesáme strmo dole kaňonom v hustom lese.

12.JPG

14.JPG

15.JPG

Cestu nám spríjemňuje žblnkot potoka a pri prvých domčekoch nás víta malý chlapec. Čo to ale ukazuje? Dlhý nos? Veď počkaj, ja ti dám! A tak som ho poriadne prebleskol ... aspoň aparátom.

16.JPG

17.JPG

A to je všetko z príbehu toho dňa. Utvrdili sme sa v tom, že „lyžovať„ sa dá aj v septembri a aj bez snehu. Kto nebol, môže ľutovať.

PS: bufet na parkovisku bol podvečer otvorený ... zaslúžená odmena na záver nás teda neminula :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

KOMENTÁRE

Na obranu bratislavskej kaviarne

Kaviareň je so svojím dešpektom k spiatočníctvu pre vidiek trvalou výzvou.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.


Už ste čítali?